Stratené duše 1.časť
Sentimentálne dievča, pomyslela si. Nedokáže sa povzniesť nad maličkosti. Za dva roky na ten ples bude môcť ísť, zatiaľ je príliš malá. Vždy svojou sestrou pohŕdala. Bola jej úplný opak. Romantická, zbytočne sentimentálna, pochabá, hlúpa. Nikdy ju neľutovala, pretože nevidela dôvod. Ona sa nikdy tak nesprávala. Naučila sa, ako si získať dobrú povesť a úctu v tomto svete, medzi týmito obmedzenými ľuďmi. Načo sa trápiť, že nemôže ísť do spoločnosti, keď vedela, že spoločnosť takých ľudí je pod jej úroveň? Načo plakať, že nemôže ísť do mesta, keď by tam nerobila nič iné, iba tárala hlúpe klebety a diskutovala o poslenej móde? Nie, taká ona nikdy nebola. Opovrholala tým svetom, tými ľuďmi. Všetci si ju vážili, ale nemala priateľov. Ani žiadnych nechcela mať. Najradšej bola sama. V lese. V lese, kam mohla chodiť len v noci, aby sa o tom nikto nedozvedel. Nikomu to nemohla povedať. Nikdy.
Bežala tak rýchlo, že nemohla dýchať. Hrdlo ju
pálilo, z očí jej tiekli slzy. Chcela kričať. Po chrbte jej stekal pot,
ale ona stále bežala. Necítila nohy. Vedela len, že musí bežať. Už nie dlho.
V diaľke pred sebou videla les...
-Lena! Vstávaj! No tak, zobuď sa!
Ešte nechcela otvariť oči. Pálivé svetlo. Niekto odtiahol závesy. Škoda...už bola tak blízko...
-Jana, nechaj sestru na pokoji.
To bola mama. Bola tu zase tma.
-Ako sa cítiš, moja?
Hrozne, nechajte ma! Dnes je ten ples! Ja tam nechcem ísť...ako rada by
som sa vymenila so svojou sestrou, pre ktorú to tak veľa znamená...
-Cítim sa dobre, ďakujem.
Posadila sa na posteli a otvorila oči Pred ňou sedela jej matka, hľadela na ňu vzrušene, vyzerala, akoby išla puknúť. Lena sa chcela smiať.
-Och, vyzeráš prekrásne! Poď, oblečieš sa, pôjdeme na prechádzku, potom sa prichystáme a pôjdeme na ples do zámku.
Nieeee....!
-Áno.
Matka sa na ňu tajuplne tajuplne zahľadela a vraví:
-Bude tam aj Fred Mornings, snaž sa zapôsobiť-...vedela, čo je veľkým snom jej matky...a jej nevyhnutným osudom. Vydá sa za Freda, bude rodiť deti, chodiť do kostola a plniť si všetky povinnosti ženy a manželky.
Bola na slnku vždy, keď bolo pekné počasie, lebo jej matka sa ešte nevzdala úmyslu vrátiť jej pleti trochu farby, ale neúspešne. Bola stále rovnako bledá. Nenávidela slnko. Prišla návšteva, a tak sa utiahla do knižnice a pokúsila sa čítať. Kniha ju po chvíli začala nudiť, a tak ju odložila a vzala si druhú. Nebola o nič lepšia ako prvá. Všetko o tom istom, pomyslela si. Návod, ako prežiť šťastný život. Prázdny, hlúpy, bezvýznamný život. Ako len chcela uniknúť tejto zle napísanej divadelnej hre pochabého básnika! Pravidlá, samé pravidlá! Cítila, že jej život je dopredu napísaný, že všetky jej rozhodnutia za ňu už dávno urobil niekto iný.
Pozrela sa do zrkadla, ale nevidela v ňom seba. Videla prázdnu tvár, za ktorou sa skrývala. Podľa niektorých bola krásna, ale jej sa hnusila. Bola však dobrou skrýšou. Tu ju nikto neuvidí. Matka jej upravovala dlhé čierne vlasy. Obliekla si tmavomodré šaty, na krk si dala korálky. Nastúpila do koča a odviezli sa do zámku. Pretancovala celý večer, smiala sa, bola okúzlujúca. Ani nevedela ako, ocitla sa sama v záhrade, len v spoločnosti jej nápadníka, Freda Morningsa.
Bola to veľkolepá svadba. Všetci žiarili šťastím, najmä jej matka, ktorá si od šťastia a dojatia div oči nevyplakala. Plno kvetov, lesku, bohatstva. Dlhé biele šaty jej voľne padali od bokov, cítila sa nahá. Chcela ujsť, chcela kričať. Nemohla. Už sa necítila taká zmierená s osudom, ako keď dala súhlas v ten osudný večer v záhrade. Bola zúfalá, ale vedela, že keby nesúhlasila, aj tak by to nepomohlo. Vydala by sa možno o rok, možno o dva, a na účet by si propočítala iba zbytočné nezhody so svojou matkou. Vyslovila to. Nemalo zmysel odkladať to.
-Áno, beriem.
Potom išli k stolom a hodovalo sa. Vyhovorila sa, že je jej nevoľno a chce byť sama a zamkla sa vo svojej izbe. Plakala. Po prvýkrát v živote plakala, zo srdca, zo žiaľu, ktorý v sebe už nemohla ďalej dusiť. Niekto zabúchal na dvere. Bol to jej manžel. Otvorila. Vedela, že to musí prísť. Bola to ich svadobná noc.
-Máme svadobnú noc.
-Áno.
Pobozkal ju. Bolo to bez lásky, suché. Strhol z nej šaty. Ako ho len nenávidela! Hnusil sa jej, chcela ujsť. Vedela, že nemôže, nepomohlo by jej to. Tak nech to má aspoň čím skôr za sebou. Ľahla si na postel, zaťala zuby a čakala. Ani to veľmi nebolelo, iba chvíľku. Cítila, ako z jej tela uniká krv. Tiekli jej slzy, jemu to bolo jedno. Išlo mu len o telesný pôžitok. Asi to ani nevidel. To je dobre, pomyslela si.